Ascultă Radio România Cultural Live

The Price for Velvet (Revolution)

09 Noiembrie 2019, 07:00

You are listening to the
radio feature The Price for Velvet.

Music: We Promised to Love Each Other – the unofficial anthem of November 1989

Commentary: Thirty years
ago, people were
standing at squares
and hoped that something new was coming. The power
of the Velvet Revolution was supposed to be expressed also in its motto: We are not like them. The transition from the communist totalitarianism that was giving
up the ghost to democracy ought to be non-violent and peaceful. Everything
should start completely differently and from
the scratch. But what has remained of the ideals
of November 1989
after 30 years.


Commentary: It is said that the strongest moments
remain in one’s
memory forever. My memory
of the Velvet Revolution is blurred – I was born in 1985 and just celebrated my fourth birthday.
What I remember until today is the emblematic
jingling of keys,
full squares and discussion of the adults
at home.

Unexpressed expectations of what was coming. Already
at the time I sensed
that something important was happening. Our
family could suddenly meet my uncle, who emigrated in 1968,
his wife and daughter. However,
I realised what
the true face on November 1989 and its significance was only twenty
years later. Then,
in 2009, still a student and an up-and-coming journalist, I decided to
interview Anton Srholec – a former
political prisoner from the 1950s
who founded the very
first shelter for homeless people
after the Velvet Revolution.

Anton Srholec, former political prisoner and Chairman of the Confederation of Political Prisoners: “I had just
retired in 1989 and thought that I would finally
have some rest
– and then time started
flying. Instead of a

deserved rest
I don’t have
single day off.
Really, I don’t
have time to rest because we are building a new world.

Commentary: Then Anton
Srholec, who was one of the first
to help homeless people after the Velvet
Revolution, invited me to another event – the Confederation of Political Prisoners
was celebrating its 20th anniversary.

Anton Srholec: It is a real miracle that I have been honoured with chairing a group of people who have survived 40 years of cruel communist persecution. Out
of those 70 thousands, only a few of us remain but we cannot
remain silent. We have
a mission to testify what the totalitarian regime is like.

Commentary: There, at their meeting,
I learned stories
of those affected
by the communist regime
intimately. Among them
a married couple
of Mária Mrázová and Imrich Mráz, a poet Rudolf
Dobiáš who was imprisoned after
his first poem, or a Czechoslovak ice-hockey player Augustín Bubník
– in 1950, the Communists

sent the ice-hockey national team that won
the world championships in Sweden in 1949
to uranium mines.

Augustín Bubník, former political prisoner: In 1948, we won a silver Olympic medal at the games in St. Moritz, Switzerland, and in 1949 in Sweden we had even beaten Canada and became world champions. Then we were preparing for the next world championships in London but unfortunately the state committee for physical education announced before the departure that we were not allowed to travel because two reporters did not get visa. They made a trap to provoke us. By provoking us because we could not travel, we went to a pub and the secret police waited for us there and started arresting us. The trial of ice-hockeyplayers, that followed the trial of Milada Horáková, was completely secret. They charged us with espionage and treason. They claimed that we had wanted to go abroad and play as the Czechoslovak team in exile – and they wanted to prove it. The sentences for me as the youngest one and the goalkeeper Modrý, who was the oldest player, were huge. There were proposals to sentence us to death. They did not manage to give us these sentences but we were sentenced to 15 and 14 years respectively. Other players got 12, 10, 8, 6 and so on. All twelve players of national team suddenly disappeared off the face of the earth and nobody knew about us for five years.

Commentary: The writer Rudolf
Dobiáš had similar
reminiscences. When he was imprisoned, literary critics asked
– where did that talented
young author disappear?

Rudolf Dobiáš,
writer and political prisoner:
When I was your
age, I didn’t

have any plans anymore…
There existed the Act no. 231 on the protection of the republic and it allowed
executions also for political crimes.
In 1953, after I had graduated from the secondary school, I ended up at Februárka (the seat of the
secret police). We had an illegal Scouts group but we could not exist as the
Scouts, so we created anti-communist leaflets and distributed them. One leaflet made its way to our teacher
and he informed the State
Security (secret police). Fifteen of us ended up in prison. I was sentenced
to 18 years and ended up as a
miner in Jáchymov. When there was amnesty in 1960, there was euphoria of
freedom – bollocks! Not freedom. Immediately after that
I joined the auxiliary
technical forces where
there was a whole battalion of such unreliable elements.

Then I worked for twelve years in a factory and two years
in a mine. Initially, I couldn’t find any job.

Commentary: A teacher Imrich
Mráz was a similar case
– after being
a political prisoner in the 1950s,
he was later not allowed
to teach and could be only a blue-
collar worker.

Imrich Mráz, former political
Both my wife and me were imprisoned. We had
been married for ten months at that time. We were expecting a baby and they
imprisoned us because as Christians we were performing other religious activities than just those
permitted by the communist
regime. This was our criminal
activity and young
people, even my grandchildren,
cannot understand it. My wife miscarried our first child
in the prison. They
released her after 16 months. I was later
sentenced and had to go to Jáchymov. For ten months, I had to sleep
on the floor and the lamp was lighting over my head. My eyes were
always irritated. When
I returned from the prison,
every half a year,
I had to have stronger
glasses until eventually I became completely blind. When they imprisoned us, we lived at Suché mýto (a street in Bratislava) where we
had a small flat. My wife was released after
a year and a half and she went to her flat just to find out that it was vacated. The member of the secret
service who arrested us lived there…

Anton Srholec: People who
committed those crimes are still alive and walk among us. Many of them. And we have
to accept it. It is the price
for terminating violence. We had been terribly beaten
up but we don’t retaliate with suffering for suffering, violence for violence. If
we don’t protect freedom, if we don’t give a moral system of values, there is
danger that these subversive forces will abuse the freedom again and we will
return to where we had been before but at different levels, in different forms.

Commentary: This is what Anton
Srholec told me about how we face up to our
past. As a journalist, I have continued covering stories of these people. On
one side, I was impressed by their strength
– they survived the toughest
part of the communist regime – the difficult 1950s
and four decades
of totalitarianism when they were second-class citizens but
they showed some backbone and remained true
to their principles. On the other
hand, I was touched by injustice – nobody in Slovakia was taken responsible for these crimes,
even though it could be exactly
the stories of political prisoners that could inspire us even today. I have
been dumbfounded that they have for decades after the Velvet Revolution
remained on the fringes of public interest.

Only their
victims have remained
as a silent cry. But they are gradually passing away. From the people
I got acquainted with in 2009 and you could hear their voice in the previous minutes, only one is still
alive – the writer Rudolf
Dobiáš. And the more
time has passed
since the Velvet
Revolution, the more everything
is relativized and played down.

In 2016,
when I already
worked as an investigative journalist in the programme called Reporters, I was surprised by the news we received
to our editorial office.
Former high rank commanders of the border
guards who “protected” the Iron Curtain
were regularly meeting in Bratislava with the blessing of the local authority
in the borough of Devínska Nová Ves. Yes, that Iron Curtain where more than
400 people died in an attempt to leave Czechoslovakia. Accompanied by a brass band, they were celebrating the law on the protection of state border. The law that defined
the rules of their service
and allowed people
who had tried to cross the Iron Curtain
to be killed with impunity.

Ľubomír Morbacher, historian: After 1948, when the Communist Party seized power, crossing the border became a crime. Since 1951, the system of a military protection of the border had been constituted. The law on the protection of the state border was passed and the implementing regulation allowed killing anyone who did not stop on command. Drastic steps were taken, such as placing mines along the border since 1953 or sending 2000-4000 Volts into a barded wire in the middle part of the wall. This measure lasted until 1966 and even in the 1980s attacking dogs were freely used in some areas. The ideology of the Communist Party imprisoned its own citizen in the state that did not obey the principles of democracy and the rule of law.

Commentary: This is what a historian, lawyer and expert on extrajudicial killings at the border, Ľubomír Morbacher of the Living Memory civic association, said at out meeting. Among those who were trying to leave in 1951 was the family of our colleague from
the Slovak Radio Bibiana Wallnerová because
her father – lawyer was
persecuted. Mother, father,
sister Dorota, and Bibiana who was shortly
before graduation from
a secondary school.
Later she recalled…

Bibiana Wallnerová: Soldiers started
shouting and shooting
at us. My sister and me lied down on the ground
and our father
shouted at us: Children, raise arms
above head. Soldiers came, they were cursing terribly and lifted me from the
ground. They reported: Comrade lieutenant, I report four
arrested and one dead.
Those four arrested were us and a certain Mr. Bublinec whom
I didn’t know.
And my mum suddenly
asked: Who is the dead
one? It was my sister.
So they arrested us, marched us from the border.
They buried my sister somewhere at the Slávičie údolie cemetery. It was two
years after being released from prison when I learned where she lies.

Commentary: However, we had decided to go directly to the high-ranking commanders of the border
guards to see how they perceived all this in the past and how they see it today.

Vox pop:

guard commander 1:
If the world
were like then, many would stand
guard again. Believe me.

Reporter: Why did you, border
guards, meet again?
Are you celebrating the 65th anniversary of the law on the protection of the state

Border guard commander 2: Yes.

Reporter: Is it a reason
for celebration? A handful of people died
at the border, didn’t they?

Commander 2: Of course, there
is a reason. And a lot of people died in a different way.

Reporter: How did you
personally get to the border
guards? Commander 3: I had been persuaded by a certain
Mr. Mišo. Reporter: And what persuaded you?

Commander 3: He persuaded me by saying
that the service
is demanding; at least
as far as time is concerned, but when you are young,
it is also fun because you work with people,
young boys. In short, you don’t have time to get old.

Reporter: How did you perceive the fact that you as border guard
should have neutralised those
people, shoot at them? Didn’t
you have any
issue with that?

Commander 3: The use of a gun ending in death – it was such a minuscule percentage of case that it is pointless to occupy oneself
with that and exaggerate

Reporter: Do you remember anyone
being shot dead at the border?

Commander 4: Older classes
would remember it. Those were
the 1950s, tough times. But after 1960
it looked differently at the border.
If anyone thinks
that we were shooting from
the hip like in the Wild West, no, there were rules for everything.

Reporter: Do you remember any cases when
a weapon was
used against a person?

Commander 5: I do remember. Specifically, here at the
Bratislava brigade in Vysoká pri Morave. A person who
jumped into water
and wanted to swim across the Morava river was shot.

year was that?

Commander 5: I won’t tell
you exactly but
it was before
1984. First of all, I would
focus on the
fact that the world was bipolar. Simply
put, in the bipolar
world you have to fulfil
even duties like this.

Reporter: Those soldiers who served under
you – did they want
to fulfil them?

Commander 6: They were soldiers at the basic
military service selected
by the working class
and they had to serve there.

Commander 7: There were suicides

were there suicides?

girlfriend left him. Some were mentally fragile.

Reporter: Could it be because
the service was mentally tough?
Were there soldiers who rebelled?

don’t remember such a case in 28 years.

Reporter: If they had done it,
what could they have expected?


Reporter: Do you
have any empathy
for people who
wanted to leave
the country?

Commander 8: Anyone who wanted to leave legally could do so. Several thousand people
stayed abroad when
they didn’t return
from various trips.
And those who were running away were scum of the society.

Commentary: The regime turned people into accomplices and victims at the same time. This is
what an ordinary former border guard Mikuláš Tóth told me.

Mikuláš Tóth:
I was a religious person
and I felt that it would be very difficult for me to shoot at someone.

did you use the gun against anyone?

Mikuláš Tóth: No, i didn’t. We were doing
everything possible to avoid this
last resort. We were always trying to catch people in the monitoring
area – even at night so nobody
could hide there.
We are just
walking past the signal wall.
At the time, they
were telling us that Western
imperialism is a threat for us. We thought
that there would be a push from abroad; that soldiers would be crawling here
and the signal wall would prevent them from entering our territory. When we
returned to our platoon, we newcomers learned that the border guards are turned with their backs to the borders and facing our territory. It was a hunt on people.

When you served here, how many people tried to escape?

Mikuláš Tóth:
First year 21, second year
22 detained. All together more than 40 arrests. Some of them admitted that
they had wanted to escape. Mostly they were
citizens of the German Democratic Republic and Poland.
Only few of them
were our people. If I can say it – I detained
three of them.

did you feel at that moment?

Mikuláš Tóth: I detained one person near the tunnel and two near the quarry. If I had not detained them, they would have been in even more danger. A patrol at the signal wall would have to intervene. I made it easier for them when I detained them as a control patrol. I learned their names after 30 years from archives at the Nation’s Memory Institute. At the time
I didn’t know
who they were. I was only a soldier
on duty, so I detained

Have you been in any way affected by this service?

Mikuláš Tóth: In 1976, when I was conscripted, it was still “deep” socialism. As 20-year-old boys we hardly knew what democracy was. My attitude at the time was that it is fulfilment of our military duty. We couldn’t help ourselves and we didn’t have any other option. We feared that if we made any mistake on duty, we would
have been punished – it could have been even prosecution if the state border
had been crossed. Intelligence officers were spying on us, internal
counterintelligence. Many (soldier) signed up to cooperate with the secret
services to have easier duties in the platoon. We had been monitored also by
auxiliary border guards.
We had to respond to that too because if they came up
with some report, it was my duty to convey
it to the platoon and we had to assist them. It was a negative experience for us that they made us to serve in this way.

does freedom mean to you?

Mikuláš Tóth:
The freedom means
that I can freely say what I think; that I don’t face imprisonment or persecution. And then there
is some freedom
of thought that we still
miss. Many people from our generation are still burdened by totalitarian systems
but they don’t talk about it.

Commentary: Can we talk about the criminal nature of the regimes when nobody has,
until now, named its crimes? This is what we were asking in our reportage. We
have to mention that after a serious of reports about the former border guards,
the local authority stopped providing premises
for their nostalgic meetings. But much worse
than sentimental old men with nostalgia for
the Iron Curtain are active careerist communists who still
influence our society
today – morally and in practice.

Fortunes of former
careerist communists who turned coats and smoothly transferred from one regime
to another were much better. Many of those who started their careers in the 1980s,
ended up among
the political elite.
Even today, we can
find some of them in the top
political positions in Slovakia. Or communist
judges such as Štefan Harabin
who even made it to the Supreme
Court – in the 1980 he was sentencing people for political crimes and unauthorised departure from the territory of the state. Many former members
of the secret police remained in the public

This has been the
legacy of a strange approach when politicians in

Czechoslovakia such
as Vladimír Mečiar
or Václav Klaus
said that we shall not look into a back mirror and will draw a thick line. It is the price for velvet, said many people – but could not have
come to terms with the totalitarian regime more emphatically? Should we not have at least morally point fingers at those
who committed particular crimes and separate those
who stood firm from those who turned coats when they could
profit from it? How can a new, more just society be built on unjust
foundations? These are the questions I repeatedly asked myself. And I discussed them also with a sociologist Michal Vašečka.

Michal Vašečka, sociologist: Then we say, where did it lead? It led to the best
ones losing hope that things will get better and the worst
ones lost any restraints.

Commentary: Some would say: why should we always revive the past? But then in February 2018, a 27-year old investigative journalist Ján Kuciak and his fiancée Martina Kušnírová were murdered – because of his work. It touched me deeply.
I had known this investigative reporter who was a few years younger than me from recounting by our common
friends. At the time, I myself worked
as a reporter on an investigative TV programme Reporters. The double murder
and publication of Ján’s
last articles that
uncovered links between
the highest ranks of Slovak politics with the mafia
triggered the biggest
protests since 1989 – tens of
thousands of people
flooded the streets
in many cities.

Vox pop: Voice 2: Politicians behaved the way they behaved. They were
embezzling; they were
stealing. If this had not happened that
Ján Kuciak was murdered, nobody would have known what we have now learned
from the media.

Voice 3: I think
that there must be a generation change
for anything to change.
Voice 4: People are more sensitive to what is happening around them and they
perceive things that
are not good behaviour and
good manners as something that must not be tolerate.

Commentary: According to a sociologist Michal Vašečka,
people have blown the dust off the ideals of November 1989

Michal Vašečka, sociologist: That murder has revived in us a feeling that we don’t want to live this way. People demand the change of politics. Primarily, they want politics to be decent.
People don’t mind so much
that certain things
haven’t changed yet but they mind the boundless
arrogance of power.

Commentary: The year 2018 was turbulent in Slovakia – after massive
protests the prime minister, the minister of interior and the police
president changed.

And now killers of Ján Kuciak are already charged and two people are charged or accused of ordering the murder – a translator Alena Zsuzsová and an entrepreneur Marian
Kočner, who appeared on a list
of mafia members
and Ján Kuciar wrote
about his activities. However, other names
emerged in the public

of them is Miroslav Kriak, who was allegedly hired to be involved in
surveillance of journalists. And here two
seemingly unconnected stories
merge. For he was a member of the State Security
and before 1989 worked in the area of
confronting internal enemies. Until recently, he was a state employee
supervising our tax at the Financial Authority. It is a legitimate question whether he was involved
in surveillance of Ján Kuciak
and his reports
could not be used
by his murderers.

Commentary: Thus there
remains a question where we have
ended up and what
it tells about our society 30 years after the Velvet Revolution if a former
operative of the communist secret
service in an important position
works for the state and besides that agrees to monitor its citizens for money. Security
analysts Jerguš Sivoš, Juraj Krúpa and Andor Šándor say more:

In my opinion, it is
unprecedented and absolutely unacceptable for any
intelligence officer to abuse his knowledge, abilities and skills acquired in
the secret service against the citizens of this state.

Juraj Krúpa:
We have a law that declares that
Communist regime was criminal,
but the people who represented the regime are still in public public
functions. It is a problem
for our democracy.

Andor Šándor: I think it’s an
unbelievable combination that a former State Security operative works for the state,
that Slovakia allowed
him to do it, that he
works for a private person
and obtains information for money. All this is about is that this person simply knows it and
he would do anything for money. I think this combination is very unfortunate.
People like this shouldn’t be in such positions in the Financial Authority or
they should be morally strong to refuse such an assignment.

Commentary: We have
met also Marek
Vagovič, a journalist who was a superior
of the murdered Ján Kuciak.
In his work, Vagovič has for a long time focused on

confronting our past. What
does he think
now? You can
hear Marek Vagovič
and then a security analyst Juraj Krúpa.

Marek Vagovič: It is not surprising that so many
people linked with
the former regime are still
in public life.
There was a period when
11 out of 16 members
of the government formed
by the Smer-Social Democracy party
were (former) communists and
we know that
people from the
intelligence services are
active in business, they are
in the police, in intelligence services. There has not been
a thorough purge even
30 years after
the Velvet Revolution and these people relatively strongly influence public

Reporter: Can we still change it somehow?

Marek Vagovič: I don’t
know if the right time
was not immediately after the
revolution when we could have dealt with it emphatically. Now it will be more complicated. Certainly, they shouldn’t have access to public offices
and serve in

higher positions. I don’t know
– maybe we should reinstate the lustration law
but I don’t know if there is political will for it.

Juraj Krúpa:
In addition to old age
pensions, these people
also have a salary and the
service pension. So they have
a much better life than
their victims who live in abject poverty. Where did we end up in this society…?

Music: We Promised
to Love Each Other

You was listening to the radio
feature The Price for Velvet
to the 30th anniversary of Velvet Revolution. The feature was created by Soňa Gyarfašová and Pavol

Prelovský, RTVS 2019.

Daň za zamat

Počúvate rozhlasový fíčer Daň za

Pieseň Sľúbili sme
si lásku – neoficiálna hymna novembra 89

Komentár: Pred 30 rokmi ľudia
stáli na námestiach a verili, že prichádza niečo
nové. Silou nežnej

revolúcie malo byť aj heslo
– „nie sme ako oni“,
veď k prechodu od dožívajúcej komunistickej totality
k demokracii malo prísť nenásilnou a pokojnou cestou.
Malo sa začať
celkom inak a od začiatku. Čo však
zostalo z ideálov
novembra 1989 po 30 rokoch?

Komentár: Hovorí, sa, že tie najsilnejšie momenty sa človeku
zapíšu do mysle
navždy. Nežnú revolúciu si ako dieťa pamätám
len matne – narodila som sa v roku 1985
a mala som čerstvé 4 roky. Na čo si

však pamätám
dodnes, bol neodmysliteľný štrngot kľúčov, plné
námestia a doma
rozhovory dospelých. Nevyslovené čakávania, čo prichádza. Už vtedy som tušila, že sa niečo
dôležité. Naša rodina sa mohla zrazu
stretnúť s mojim
strýkom, ktorý v 68. roku
emigroval, s jeho
manželkou a dcérou. Ale pravú tvár novembra a jeho význam
som pochopila až o vyše dvadsať rokov
neskôr. Vtedy, keď som sa v roku
2009 ešte ako študentka, vtedy
zatiaľ len elévka
a začínajúca novinárka vybrala na rozhovor za Antonom Srholcom – bývalým politickým väzňom z 50.rokov, ktorý po nežnej revolúcii založil
na Slovensku vôbec
prvý útulok pre ľudí bez domova.

Anton Srholec, bývalý
politický väzeň a predseda Konfederácie politických väzňov:
„V 89.roku som prišiel práve do dôchodku a myslel som si, že si konečne
odpočiniem a vtedy
sa mi roztočil čas.

Namiesto zaslúženého odpočinku nemám jeden
deň slobodný, voľný. Ozaj, nemám čas si odpočinúť, pretože
budujeme nový svet...

Komentár: Vtedy ma Anton
Srholec, ktorý začal
ako priekopník pomáhať
po revolúcii ľuďom
bez domova, pozval aj na inú
udalosť – Konfederácia politických väzňov oslavovala 20. výročie svojho založenia.

Anton Srholec, bývalý politický väzeň a predseda Konfederácie politických
Je to hotový zázrak, že je mi dopriate byť predsedom skupiny
ľudí, ktorí počas
40-ročného krutého prenasledovania od komunistov ešte žijeme, z tých 70-tisíc ľudí nás žije
len niekoľko, nemôžeme
mlčať, ale máme

úlohu, aby sme vydávali svedectvo o tom čo znamená totalitný režim.

Komentár: Tam, na ich stretnutí som spoznala celkom
zblízka príbehy, ktorých
sa dotkol komunistický režim. Medzi
nimi aj manželov Márie a Imricha
Mrázovcov, básnika Rudolfa
Dobiáša, ktorého režim zavrel po prvej básni
alebo československého hokejistu Augustína Bubníka – hokejovú reprezentáciu, ktorá získala
v roku 1949
na majstrovstvách sveta
vo Švédsku zlato,
poslali komunisti v roku 1950 do
uránových baní.

Augustín Bubník, bývalý
politický väzeň::
V roku 1948 sme získali striebornú olympijskú medailu

v San Moritz
vo Švajčiarsku a v roku
1949 sme vo Švédsku, kde
sme porazili dokonca
Kanadu, získali titul majstrov
sveta. No a potom sme sa pripravovali na ďalšie majstrovstvá sveta do Londýna,
ale bohužiaľ, pred odletom
nám štátny výbor
pre telovýchovu oznámil, že nesmieme vycestovať –

vzhľadom na dvoch
reportérov, ktorí nedostali vstupné víza. Ale to urobili
na nás pascu, aby nás vyprovokovali. A tým, že nás vyprovokovali, keď sme nemohli
odletieť, sme išli
do jednej krčmy,
tam už na nás čakala Štátna
bezpečnosť a začalo
zatýkanie. Náš proces
hokejistov bol absolútne tajný po procese s Miladou Horákovou. My sme boli
obžalovaní zo špionáže, velezrady. Najmä s tým, že sme
chceli ísť za hranice a hrať ako československé národné
mužstvo v exile
a to chceli dokázať.

A samozrejme ja ako najmladší a ten najstarší, inžinier Modrý, brankár,
tie tresty boli
veľké, obaja sme mali
návrh trestu smrti.
Nakoniec sa im nepodarilo nám tieto tresty
dať, ale dostali
sme veľké

tresty – 15, 14, ďalší
hráči 12, 10, 8, 6 a tak
ďalej. Takže celých
12 hráčov národného mužstva naraz zmizlo z povrchu
zemského a nikto
sa o nich päť rokov

Komentár: Takto spomínal aj spisovateľ Rudolf
Dobiáš. Keď ho zavreli, literárna kritika sa pýtala
– kam sa stratil
ten talentovaný mladý autor?

Rudolf Dobiáš, spisovateľ a politický väzeň: Keď
som ja bol vo Vašich rokoch, už som nemal

plány...Bol taký zákon
231 na ochranu
republiky a podľa
tohto zákona už mohli ľudí
aj popravovať za politické delikty. Takže v tomto
čase v roku 1953, keď som stačil
ešte zmaturovať v Trenčíne na gymnáziu, skončil som na Februárke. My sme boli taká skautská
ilegálna bunka, ako skauti sme

nemohli existovať, tak sme vyrábali letáky protikomunistické a rozširovali ich, jeden leták
sa dostal do rúk
nášho pána učiteľa
a on to oznámil Štátnej
bezpečnosti, skončili sme
pätnásti vo väzení,
ja som bol odsúdený
na 18 rokov, skončil som v Jáchymove ako baník. Keď v 60.
roku bola amnestia, prišla

eufória sloboda – figu
borovú sloboda. Vzápäti
na to som narukoval k technickým jednotkám, kde nás bol celý
prápor takýchto nespoľahlivých živlov. Potom som
pracoval ešte 12 rokov vo fabrike, dva
roky v bani, najskôr
som nemohol zohnať

Komentár: Podobne ako učiteľ
Imrich Mráz, ktorý
po politickom väzení
v 50.rokoch už nikdy nemohol učiť a robiť mohol iba robotníka.

Imrich Mráz,
bývalý politický väzeň:
My sme
boli zatvorení aj s manželkou, boli sme svoji
desať mesiacov. Čakali sme dieťa, zavreli
nás, len preto,
že sme ako kresťania robili
inú náboženskú činnosť než bola predpísaná komunistickým režimom. Toto bola
naša trestná činnosť
a toto mladí
ľudia, ani moji vnuci
to absolútne nevedia
pochopiť. Vo väzení
potratila naše prvé dieťa. Ona
po 16 mesiacoch bola prepustená, ja som potom
ešte bol odsúdený a išiel som do Jáchymova. Desať mesiacov som musel spať na dlážke
a nad hlavou mi svietila
lampa. Mal som stále zapálené oči. Keď som sa vrátil

z väzenia, každého
pol roka mi menili dioptrie, až som nakoniec
úplne oslepol... Keď nás zavreli, my sme bývali na Suchom mýte,
mali sme tam taký malý
bytík, manželku keď po poldruha
roku prepustili, išla do svojho
bytu a zistila,
že je vyprázdnený. Ten eštebák,
ktorý nás zatváral, tam býval...

Srholec, bývalý politický väzeň a predseda Konfederácie politických väzňov::
Ľudia, ktorí páchali zločiny
žijú, niekedy chodia
medzi nami a mnohí. A my musíme
toto prijať. To je daň,
že sme skončili násilie. Dostali
sme veľký výprask. Ale neodpovedáme utrpením za utrpenie, násilím
za násilie. Ak slobodu
si nebudeme strážiť,
ak jej nedáme morálny hodnotový systém, je nebezpečie, že znova tie diverzné sily slobodu zneužijú a síce v iných rovinách, iných formách sa vrátime tam, kde sme boli...

Môj komentár:Takto mi vtedy odpovedal Anton Srholec na to, ako sme sa vyrovnali so svojou
Pri príbehoch týchto
ľudí som odvtedy
ako novinárka zostala.
Na jednej strane
ma oslovovala ich sila – prežili
to najťažšie z komunistického režimu
– ťažké 50.roky
aj štyri desaťročia

totality, kde boli
ľuďmi druhej kategórie a oni si zachovali rovnú
chrbticu aj svoje
princípy. Na druhej strane sa ma však dotkla nespravodlivosť – za zločiny, ktoré sa diali,
na Slovensku nikto
neniesol zodpovednosť, a hoci práve
príbehy politických väzňov
by mohli byť pre nás inšpiráciou aj dnes.

Zarazilo ma, že napriek tomu boli desaťročia aj po nežnej revolúcii na
okraji záujmu.

Ako nemý
výkričník zostali len obete, ktoré
však pomaly odchádzajú. Z hlasov ľudí,
ktorých som spoznala v roku 2009 a ktoré ste mali možnosť
počuť v prechádzajúcich minútach už žije
iba jediný politický väzeň
– spisovateľ Rudolf
Dobiáš. A čím viac času
od nežnej revolúcie ubehlo, tým viac
sa to všetko
relativizuje a zľahčuje.

V roku
2016, keď som
už pôsobila ako investigatívna novinárka v relácii Reportéri, prekvapila ma správa, ktorú sme
dostali do redakcie. V Bratislave sa s požehnaním mestskej časti Devínska
Nová Ves

pravidelne stretávali bývalí
vysokí velitelia pohraničnej stráže, ktorí strážili
železnú oponu. Áno,
tú železnú oponu, pri ktorej zomrelo
v Československu približne 400 ľudí. Oni však pravidelne s

dychovkou oslavovali zákon
o ochrane štátnych
hraníc, teda komunistický zákon podľa ktorého
slúžili a podľa ktorého
bolo možné beztrestne zabiť človeka, ktorý
chcel prejsť cez železnú oponu.

Ľubomír Morbacher, historik: Po roku 1948,
kedy komunistická strana
prebrala moc, sa stalo
prekročenie hraníc trestným
činom. Od roku
1951 sa konštituoval aj systém vojenskej ochrany hranice. Bol prijatý
aj zákon o ochrane štátnych
hraníc a podľa
jeho vykonávacieho predpisu
bolo možné zabitie kohokoľvek, kto sa nezastaví na výzvu. Boli prijímané drastické opatrenia ako zamínovanie hranice od roku 1951,
od roku 1953
do strednej steny
drôtených zátarás išlo

napätie 2-4000 voltov
vydržalo do roku
1966 a ešte
v 80. rokoch boli na niektorých úsekoch
používané voľne
útočiace psy. Ideológia komunistickej strany väznila
vlastných občanov v štáte, ktorý

nedodržiaval demokratické pravidlá a nebol právnym štátom.“

Komentár: To už hovoril
na našom stretnutí historik Ľubomír Morbacher, historik, právnik a expert na vraždy na štátnych hraniciach z občianskeho združenia Living Memory. Jednou
z tých, ktorí

v roku 1951 bola aj rodina našej
rozhlasovej kolegyne Bibiany
Wallnerovej – pre
perzekúcie jej otca- právnika. Mama,
otec, staršia sestra
Dorota a Bibiana,
ktorá mala krátko
pred maturitou, takto
na to spomínala.

Bibiana Wallnerová, pamätníčka: „Začali
kričať vojaci a strieľali do nás. So sestrou sme si ľahli
na zem do tej streľby a otec na nás kričal,
deti zdvihnite ruky
hore. A prišli
vojaci, strašne kliali
a zdvihli ma z tej zeme. A hlásili, súdruh
poručík, hlásim štyria
zatknutí a jeden
mŕtvy. No a tí štyria

sme boli my a nejaký
pán Bublinec, ktorého
som nepoznala. A zrazu sa pýtala moja
mama, kto je ten
mŕtvy. Ten mŕtvy, to bola
moja sestra. Tak nás zatkli,
z tej hranice odviedli, tú sestru zahrabali niekde v
Slávičom údolí. Až dva roky
potom, keď ma vypustili z basy, dozvedela som sa zo zoznamu
pochovaných, kde leží.“

Komentár: My sme sa však vybrali
priamo medzi vysokých veliteľov pohraničnej stráže
– pozrieť sa na
to, ako to všetko vnímali
kedysi a ako to vnímajú

Anketa – medzi veliteľmi pohraničnej stráže, ktorí
sa stretávali, aby si pripomenuli 65.výročie prijatia
zákona o ochrane
štátnych hraníc z roku 1951

pohraničnej stráže1:
„Keby bol svet taký
ako kedysi, kdekto
sa znova postaví
na čiaru, verte tomu.“

Prečo ste sa vlastne dnes
stretli Vy pohraničníci? Vy dnes oslavujete 65. prijatia zákona
o ochrane štátnej hranice?

pohraničnej stráže2: Áno.

Je to dôvod na
oslavu? Pár ľudí zahynulo na tých hraniciach?

pohraničnej stráže2: Samozrejme, že je dôvod
a koľko ľudí
zahynulo inakším spôsobom. Ako ste sa dostali
k pohraničnej stráži Vy osobne?

Veliteľ pohraničnej stráže3: Mňa osobne k službe presvedčil istý pán Mišo. A čim Vás presvedčil?

Veliteľ pohraničnej stráže3: Presvedčil ma tým,
že tá služba i keď je náročná, aspoň v čase,
keď je človek mladý,
je aj zábavná, pretože robíte
s ľuďmi, mladými
chlapcami. Skrátka, nemáte
čas zostarnúť.

Ako ste ale vnímali ten fakt, že Vy ako pohraničníci, ste tých ľudí
mali zneškodniť, streľať
do nich? Nemali ste s tým nejaký

Použitie zbrane na človeka s následkom smrti,
to bolo také
mizivé percento, že je zbytočné v dnešnej dobe sa tomu venovať a zveličovať to.

Pamätáte si
niekoho zastreleného na hraniciach?

Veliteľ pohraničnej stráže4:To skôr tie staršie
ročníky. To boli
50.roky, keď bola
ťažká doba. Ale po
60.roku to inak vypadalo na tej štátnej
hranici. Ak si niekto myslí,
že sa tam strieľalo od pása ako na
divokom západe. Nie, všetko to malo nejakú svoju regulu...

Vy si pamätáte
také prípady, použitie zbrane na človeka?

Veliteľ pohraničnej stráže
5: Pamätám. Konkrétne tu v Bratislavskej brigáde vo vysokej
pri Morave. Tam bol zastrelený človek, ktorý skočil
do vody a chcel preplávať rieku Moravu.

To bolo v ktorom

Veliteľ pohraničnej stráže
5: Presne Vám to nepoviem, ale to bolo
niekedy do roku
1984. V prvom
rade by som zameral
pozornosť na to, že v tej dobe
bol svet bipolárny. No a skrátka
v bipolárnom svete bolo treba plniť aj takéto úlohy.

Tí vojaci, ktorých
ste mali pod sebou, to chceli plniť?

Veliteľ pohraničnej stráže6:
Boli to vojaci
základnej služby, ktorí
boli vyberaní robotníckou triedou a museli tam slúžiť.

Veliteľ pohraničnej stráže7:
Boli aj samovraždy tam. Prečo boli tie samovraždy.

Veliteľ pohraničnej
stráže7: Baba mu odišla, niektorí boli psychicky labilní.

Mohlo to byť aj tou
službou, že mohla
byť psychicky náročná? Boli ti aj takí, čo sa vzopreli. Veliteľ pohraničnej stráže7: Za 28 rokov si nepamätám.

Keby to boli
spravili, tak by im niečo
hrozilo? Veliteľ pohraničnej stráže7:
Asi prokurátor...

Vy chápete aj ľudí, ktorí chceli ujsť? Boli
to správne rozkazy?

pohraničnej stráže8: Každý,
kto chceli legálne
odísť mohol. Niekoľko tisíc ľudí zostalo
vonku, ktorí išli na rôzne zájazdy. A utekali takí,
ktorí boli vyvrheli
ľudskej spoločnosti.

Komentár: Celý režim robil
však z ľudí zároveň spolupáchateľov a obete – povedal mi to rádový pohraničník, ktorý
sa na hranicu dostal ako vojak základnej služby, Mikuláš Tóth.

Mikuláš Tóth, bývalý
Ja som
bol veriaci človek
a cítil som, že by bolo pre mňa dosť
ťažké, aby som na niekoho strieľal.

A Vy ste použili
zbraň na niekoho?

Mikuláš Tóth: Nie, ja som nepoužil. Robili
sme všetko pre to, aby sme sa tej poslednej možnosti vyhli.

Vždy sme
sa snažili preto
zachytávať ľudí už v pozorovacom pásme – aj v noci,
aby sa tu nikto

neukrýval. Práve sa prechádzame okolo
zvyškov signálnej steny.
Vtedy nám hovorili, že nás ohrozuje západný imperializmus. My sme si mysleli, že tu bude
tlak zo zahraničia, že sa sem tí vojaci

plaziť a tá signálna stena
bude na to,
že im bude zabraňovať, keď budú chcieť
ísť na naše
územie. Keď sme sa vrátili
na rotu, tak som zistil,
ale aj my sme zistili,
nováčikovia, že pohraničné hliadky sú

chrbtom do zahraničia a čelom do vnútrozemia. To bola poľovačka na ľudí. V tom čase, keď ste tu slúžili,
koľko tu bolo útekov?

Mikuláš Tóth: Prvý rok 21, druhý
rok 22 zadržaných. Čiže dohromady cez 40 zadržaných, ale to boli takí, ktorí sa priznali, že chceli ujsť.
Väčšinou to boli
občania Nemeckej demokratickej republiky

a Poľska. Našich
bolo menej. Z toho počtu,
keď to môžem
povedať, som troch
zadržal ja. Aký ste mali pocit vtedy?

Mikuláš Tóth:
Jedného som zadržala pri
tuneli, dvoch pri kameňolome. Keby
som ich nebol

a bol by som ich pustil ďalej,
hrozilo by im ešte väčšie
nebezpečenstvo. Musela by zasahovať hliadka, ktorá bola
pri tej signálnej stene a ja som ich
zadržal ako kontrolná hliadka, takže som im to uľahčil.
A ich mená
som sa dozvedel prakticky až po 30 rokoch z Ústavu pamäti
národa. Ja som vtedy nevedel o koho ide, bol som len vojak v službe, takže som ich zadržal.

Dotkla sa Vás nejako
tá služba?

Mikuláš Tóth:
V 76. roku, keď
som narukoval, to bol hlboký
socializmus. My sme
ťažko chápali ako 20-roční, čo je to demokracia. Ja som to vtedy bral tak, že je to plnenie vojenskej služby, nevedeli sme si pomôcť
a nemali sme
iné východisko. Sme
sa báli, aby
sme niečo v tej službe
nepokazili, za čo nasledoval trest – až po prokurátora mohlo ísť, ak by došlo
k preryvu štátnej
hranice. Boli na nás
nasadení spravodajcovia, vnútroná
kontrarozviedka. Mnohí podpísali spoluprácu, aby mali
na rote ľahšie služby.
Sledovaní sme boli
aj pomocníkmi pohraničnej stráže, aj na nich sme museli reagovať, pretože keď on prišiel
s nejakým oznámením, bol som povinný
podať ten poznatok na rotu

a vyhodnotiť a my sme
im museli vyjsť
v ústrety. To bola pre nás taká
negatívna skúsenosť, že nás
tlačili k tomu slúžiť tak, ako sa má.

Čo pre Vás znamená

Mikuláš Tóth:
Sloboda znamená pre mňa, že sa môžem
slobodne vyjadriť. Že mi nehrozí

väzenia alebo prenasledovanie. A potom je to určitá
sloboda myslenia, ktorá
nám ešte chýba.
Mnohí sú z našej
generácie ešte zaťažení
totalitnými systémami, len o tom nehovoria.

Komentár:Môžeme dnes hovoriť o zločinnosti režimu,
keď dnes nepomenoval nikto jeho zločiny? Pýtali sme sa v našej reportáži. Treba povedať, že po sérii
našich reportáží o bývalých pohraničníkoch sa im rozhodla mestská
časť, ktorá bývalým
pohraničníkom poskytovala priestory na ich nostalgické stretnutia dať
tomu celému stopku.
Horšie ako sentimentálni starí páni s nostalgiou po železnej opone sú však aktívni kariérni
komunisti, ktorí prakticky a morálne ovplyvňujú našu spoločnosť aj dnes.

Tí prehodili kabáty
a prešli plynulo
z jedného režimu
do druhého a dopadli lepšie
ako obete režimu. Mnohí z tých, ktorí
začínali v 80.rokoch, zakotvili vo vrcholovej politike, nájdeme ich na vysokých postoch na Slovensku ešte
aj dnes. Alebo
komunistickí sudcovia a bývalí príslušníci tajnej polície zostali vo verejných funkciách.

Aj to bolo
dedičstvo zvláštneho prístupu, keď si politici v Československu ako Vladimír Mečiar
alebo Václav Klaus povedali, že sa nebudeme
pozerať do spätného zrkadla a urobíme
hrubú čiaru. To je daň

za zamat, povedali mnohí – ale naozaj sme
sa nemohli vyrovnať s totalitou dôraznejšie? Nemalo sa aspoň morálne
poukázať na vinníkov konkrétnych zločinov a oddeliť tých,
ktorí neohli chrbticu od ľudí, ktorí ju ohýbali, ako sa im to hodilo?
A ako sa dá budovať
nová, spravodlivejšia spoločnosť na

nespravodlivých základoch? Pýtala
som sa často
sama seba. A hovorila som
o tom aj so sociológom Michalom Vašečkom.

Michal Vašečka,
sociológ: „
Potom hovoríme, kam to viedlo?
Viedlo to tam,
že tí najlepší stratili nádej, že to bude lepšie a tí najhorší stratili
akékoľvek zábrany.“

Komentár: Niekto by možno
povedal, prečo máme stále oživovať minulosť.

Vo februári 2018
však zavraždili 27-ročného novinára Jána Kuciaka
spolu s jeho
snúbenicou Martinou Kušnírovou – kvôli
jeho práci. Aj mňa sa to vtedy
dotklo. Investigatívneho žurnalistu, ktorý bol odomňa o pár rokov mladší,
som poznala z rozprávania spoločných priateľov. Sama som v tom čase
pôsobila ako redaktorka v investigatívnej televíznej relácii Reportéri. Dvojnásobná vražda

a zverejnenie posledných Jánových článkov, v ktorých poukázal na prepojenia najvyššej politiky a mafie, spustili na Slovensku najväčšie protesty od novembra 1989 – do ulíc v mestách vyšli desaťtisíce ľudí.

Anketa medzi ľuďmi:
Hlas1: Politici sa správali voči
ľuďom tak, ako sa správali. Rozkrádalo sa, kradlo sa. Keby
sa nebolo stalo
to, čo sa stalo, že zabili Jána
Kuciaka, tak sa nikto nedozvie ani to, čo sa
dozvedel z médii.
Hlas2:Myslím si, že sa musia
generácie vymeniť, aby sa niečo
zmenilo. Hlas3: Ľudia sú oveľa citlivejší na to, čo sa okolo
deje a vnímajú
tie veci, ktoré
nepatria k dobrému

a dobrým mravom ako niečo, čo sa nedá tolerovať.

Podľa sociológa Michala Vašečku oprášili opäť ľudia
ideály novembra 89.

Michal Vašečka, sociológ: Tá vražda v náš oživila
pocit, že takto
žiť nechceme. Ľudia
žiadajú zmenu politiky, ktorá
bude primárne slušná.
Ľuďom ani tak nevadia veci,
ktoré sa ešte
nepodarili zmeniť, ale čo im vadí, je tá bezbrehá
arogancia moci.

Komentár: Minulý rok to bolo u nás na Slovensku turbulentné – po masívnych protestoch sa vymenil premiér, minister
vnútra aj policajný prezident. A dnes
sú už obvinení už vykonávatelia aj dvaja objednávatelia – prekladateľka Alena Zsuzsová a podnikateľ Marián
Kočner z mafiánskych zoznamov, o ktorom Ján Kuciak písal,
sa však na verejnosti vynorilo ešte aj iné mená.

Jedným z nich bol Miroslav Kriak,
ktorý mal za peniaze sledovať
novinárov. A tu sa spájajú
totiž pojmy v dvoch
zdanlivo nesúvisiacich príbehoch. Je to totiž
človek, ktorý bol
príslušníkom Štátnej bezpečnosti a pracoval pred rokom 1989
na úseku boja
s vnútorným nepriateľom. Ako zamestnanec štátu

donedávna dohliadal na Finančnej správe na naše dane. Dodnes
je legitímnou otázkou,
či sledoval aj zavraždeného novinára Jána Kuciaka
a či aj jeho záznamy
nemohli byť podkladom pre vykonávateľov vraždy.

Komentár:Zostáva teda
otázka, kam sme sa to vlastne dostali
a čo to hovorí o našej spoločnosti 30 rokov od nežnej
revolúcie, ak bývalý
príslušník komunistickej tajnej
služby v dôležitej funkcii pracuje pre štát
a popri tom sa ulakomí
nasledovanie jeho občanov. Hovoria bezpečnostní analytici Juraj

Krúpa, Jerguš Sivoš z Ústavu pamäti národa a Ándor Šándor.

Juraj Krúpa: Hoci existujú zákony
o protiprávnosti komunistického režimu, títo ľudia
sú dodnes vo funkciách štátu.

Jerguš Sivoš:
21:44 Podľa môjho názoru
je to bezprecedentne a absolútne
neprípustné, aby akýkoľvek spravodajský dôstojník zneužil
tie vedomosti, schopnosti, zručnosti, ktore nadobudol pracou v tajnej službe proti
občanom svojho štátu.

Andor Šándor:
Ja si myslím, že je to neuveriteľná kombinácia. Že byvalý člen
ŠTB pracuje pre štát, že mu to Slovensko umožnilo, pracuje pre súkromnu osobu a zisťuje
informácie za peniaze,
tu je to o

tom, že ten človek to jednoducho vie
a ten za peniaze urobí
čokoľvek. Myslím si, ze táto
kombinácia je veľmi nešťastná, že takíto ľudia
by na takýchto pozíciach nemali
čo robiť, alebo
by mali byť morálne
silní, aby takúto zákazku neprijali.

Komentár: Stretli
sme sa aj s novinárom Marekom Vagovičom, šéfom
zavraždeného novinára Jána Kuciaka, ktorý sa vo svojej práci
dlhodobo venoval aj téme vyrovnávania sa s našou
minulosťou. Čo z mentality minulého režimu tu zostalo: Aký
je jeho pohľad
dnes? Hovorí Marek
Vagovič a po ňom
bezpečnostný analytik Juraj Krúpa.

Marek Vagovič: Nie je to nič prekvapivé, vo verejnom živote
je množstvo ľudi,
ktorí sú spájaní
s minulým režimom. Bolo obdobie,
kedy bolo vo vláde Smeru
11 zo 16 komunistov a vieme, že ľudia zo

spravodajských zloziek sa dodnes pohybujú
v oblasti biznisu,
sú v policií, su v spravodajských zložkách štátu a naozaj, tá dôsledná očista
nenastala ani 30 rokov po nežnej revolúcii a naozaj tu pomerne

výrazným spôsobom ovplyvňuju verejnú mienku.
Dá sa to ešte nejako zmeniť?

Neviem, či ten správny čas nebol hneď po revolúcii, keď sme sa s tým mohli vysporiadať jednozačne a naraz, teraz to už bude
komplikovanejšie. Určite by nemali mat
prístup do verejných funkcii a dostávať nejaké vyššie
pozície. Neviem, možno
obnoviť lustračný zákon,
ale neviem, ci je na to nejaká politická vôľa.

Juraj Krupa:
Títo ľudia
okrem toho, že majú starobný dôchodok a poberajú ešte aj plat
aj výsluhový dôchodok. Čiže sú na tom oveľa
lepšie ako ich niekdajšie obete,
ktoré žijú v bíede. Kam
sme sa to dostali v tejto spoločnosti...

Komentár: To je otázka, ktorú by
sme si mali znova položiť od novembra 1989.

Pieseň: Sľúbili sme si lásku


Počúvali ste rozhlasový dokument Daň za zamat, ktorý autorsky pripravila Soňa Gyarfašová, hudobná spolupráca Pavol Prelovský. Vyrobila
RTVS 2019.

Raised to be Free 09 Noiembrie 2019, 07:00


RTVS- Rozhlas a televízia Slovenska Odbor literárno- dramatickej tvorby AUTORKA: Na začiatku bol sen, a v tom sne som hľadala...

Raised to be Free 09 Noiembrie 2019, 07:00

Ungaria Systhem Changers

Ungaria Systhem Changers
Raised to be Free 09 Noiembrie 2019, 07:00


Radio documentary Author: Vaida Pilibaitytė Sound: Vaida Pilibaitytė, Adomas Zubė Editor: Vita Ličytė Transcript translation...

Raised to be Free 09 Noiembrie 2019, 07:00


/ sound effect of the terminal / Attention! The plane on the flight from Chisinau to Venice landed. Taxi, who needs it. Where...

Raised to be Free 09 Noiembrie 2019, 07:00

PARTA V ZRCADLE ČTVRTSTOLETÍ - přepis audiodokumentu

Dan (narace): Bylo mi 13. Bylo krátce po revoluci. Byl jsem fanouškem Michaela Jacksona. Spolu s několika dalšími kamarády...

PARTA V ZRCADLE ČTVRTSTOLETÍ - přepis audiodokumentu
Raised to be Free 09 Noiembrie 2019, 07:00

Taken from the audio archive: thousands of people shout in the front of the Verkhovna Rada of Ukraine

Taken from the audio archive: thousands of people shout in the front of the Verkhovna Rada of Ukraine
Raised to be Free 09 Noiembrie 2019, 07:00

Der Mauerfall

Die Bewegung, die ich hier in Leipzig erlebt habe, wird mich mein Leben lang mit tiefer Freude und Glückseligkeit erfüllen....

Der Mauerfall
Raised to be Free 09 Noiembrie 2019, 07:00

Vlad - A documentary by Maria Balabaş for the project Raised To Be Free

(Vlad recită versuri La Familia): De c ând eram copii nu ne-a despărțit nimic, Am fost și voi fi mereu fratele tău mai mic....

Vlad - A documentary by Maria Balabaş for the project Raised To Be Free
Ascultă live

Ascultă live

01:30 - 03:30
Teatrul Național Radiofonic
Ascultă live Radio România Cultural
03:05 - 03:30
Ascultă live Radio România Actualităţi
Acum live
Radio România Muzical
Ascultă live Radio România Muzical
Acum live
Radio România Internaţional 1
Ascultă live Radio România Internaţional 1
Acum live
Radio România Internaţional 2
Ascultă live Radio România Internaţional 2
Acum live
Radio România Internaţional 3
Ascultă live Radio România Internaţional 3
Acum live
Radio România 3net
Ascultă live Radio România 3net
00:00 - 06:00
Ascultă live Radio România Antena Satelor
Acum live
Radio Vacanța Fresh
Ascultă live Radio Vacanța Fresh
Acum live
Radio Vacanța Gold
Ascultă live Radio Vacanța Gold
Acum live
Radio Vacanța Nostalgia
Ascultă live Radio Vacanța Nostalgia
Acum live
Radio România București FM
Ascultă live Radio România București FM
00:00 - 06:00
Transilvania by night
Ascultă live Radio România Braşov FM
Acum live
Radio România Cluj
Ascultă live Radio România Cluj
Acum live
Radio România Constanța FM
Ascultă live Radio România Constanța FM
Acum live
Radio România Constanța AM
Ascultă live Radio România Constanța AM
Acum live
Radio România Oltenia Craiova
Ascultă live Radio România Oltenia Craiova
Acum live
Radio România Iași
Ascultă live Radio România Iași
Acum live
Radio România Reșița
Ascultă live Radio România Reșița
Acum live
Radio România Tg Mureș
Ascultă live Radio România Tg Mureș
Acum live
Radio România Timișoara FM
Ascultă live Radio România Timișoara FM
Acum live
Radio România Timișoara AM
Ascultă live Radio România Timișoara AM
Acum live
Radio România Arad FM
Ascultă live Radio România Arad FM
Acum live
Radio Chişinău
Ascultă live Radio Chişinău
Acum live
Radio România Tg Mureș în limba maghiară
Ascultă live Radio România Tg Mureș în limba maghiară
Acum live
Radio România Cluj în limba maghiară
Ascultă live Radio România Cluj în limba maghiară
Acum live
Radio eTeatru
Ascultă live Radio eTeatru